| Na túto
otázku čakám desať rokov
Váš otec bol známy herec. Takže klasické dieťa z hereckej rodiny? Asi áno. Naši najskôr pôsobili spolu v divadle v Nitre, a musím povedať, že mama bola vtedy ešte väčšia hviezda. Pamätáte sa na rok 1968? Bol som vtedy ešte chlapec, ale dodnes vidím pred sebou šokovaného otca, ako nám rozprával o akýchsi tankoch na uliciach. A spomínam si, ako som medzi transparentmi „Choďte domov!” objavil pútač na cirkus Humberto. Mali rodičia po príchode ruských tankov nejaké problémy? Myslím, že nie. Boli v komunistickej strane? Mama áno, čo som chápal ako jej pomoc rodine. Občas, napríklad pri školách, sa to hodilo. Kedy ste začali s hudbou? Keď mi raz v noci môj kamarát Laco Kerata zavolal, že mu prišli dve nové platne z Kanady. Išiel som zobudiť otca, aby som si ich mohol ísť požičať na druhý koniec Bratislavy. Potom na gymnáziu som si začal doma nahrávať svoje veci. Stal som sa takzvaným izbovým spevákom a nahral som päť takýchto „platní”. S vlastnou hudbou? Áno. Vždy som bol lenivý učiť sa cudzie veci a navyše som to nezvládal. Laco Kerata ma naučil tri akordy, dodnes ich viem len asi osem. Moja prvá pesnička sa volala Graham Hill Is Dead. Graham Hill bol pretekár F1, ktorý tragicky zahynul. Dostali sa nejaké z týchto domácich skladieb na neskoršie platne? Dve pesničky boli na platni Neuč vtáka lietať - Strýčko Apollinaire a Dáma so závojom. Kde ste študovali? Napriek otcovej protekcii som sa nedostal na gymnázium na Vazovovu, a tak som išiel do Petržalky na Makarenkovu, ktorá mala imidž najhoršieho gymnázia v meste. Bolo to však krásne obdobie, vtedy ešte bola tá časť Petržalky príjemná dedina. Odtiaľ som išiel na VŠMU študovať filmovú scenáristiku a dramaturgiu. Dvakrát v živote mi otec urobil protekciu - toto bol ten druhý prípad. A po rokoch ešte priznávam, že jednu z prijímačkových poviedok mi napísala Elena Antalová, vtedy redaktorka Populáru. Aká bola VŠMU škola? Ako ročníkovú vedúcu som dostal pani Moniku G., ktorá mi štúdium absolútne zhnusila. Od druhého ročníka som chcel robiť niečo iné, a vtedy začal Banket. V treťom ročníku síce Monika G. presunula tú horšiu polovicu svojich žiakov Tiborovi Vichtovi, a to bol génius, ktorý vám porozprával film tak, že keď ste ho potom videli, boli ste sklamaný, ale pre mňa už bolo neskoro. Napísali ste vôbec nejaký scenár? Áno, bol to absolventský film, volalo sa to Dirigent a bola to katastrofa. Bola na VŠMU istá miera slobody? Dali sa tam pozerať aj inak nedostupné filmy, a to bolo veľmi príjemné. Ale ani moji spolužiaci a ani ja sme neboli žiadni bohémi. Prečo? Kvôli prísnym rodičom? Mama je moja najostrejšia kritička a otec bol veľmi silná autorita. Bál som sa mu odporovať aj napriek tomu, že som od neho dostal len dve bitky za celý život. Možno sa to dnes nezdá, ale ja som bol taký zaspatý zemiak. Hovorí sa, že ste s otcom veľmi nevychádzali. Bohužiaľ. Ja som bol príliš hlúpy a on príliš hrdý na to, aby sme si k sebe našli cestu. Vôbec ste sa nerozprávali? Pred rozvodom od nás odišiel, a ja som sa vtedy musel postaviť na stranu mamy. Jednak preto, že každá hra má pravidlá, ale aj preto, že som práve prežíval obdobie búchania do stola a trieskania dverami. Stretávali sme sa minimálne. Potom som však dostal avízo od otcovej sestry, že je s ním zle. Išiel som za ním do nemocnice a tam som na chodbe objavil človeka o 25 kíl chudšieho, neuveriteľne pokorného a ľudského. Zrazu to nebol ten otec, ktorého som poznal. Prekážala vám predtým jeho autorita? Nie, ale nestotožňoval som sa s jeho prejavmi. Mal som pocit, že jeho príbehy sú prefabulované a jeho spojenie s modranským vínkom je silnejšie, ako mi bolo milé. Čo sa na konci zmenilo? Sedel tam zlomený chlap, ktorý sa nevystatoval, ktorý nerozprával príbehy, akým som nemohol veriť. Vtedy som si povedal, že hneď ako ho pustia domov, svojho syna Filipa pošlem za ním na chatu. Bol to strašne silný týždeň pre syna a asi aj pre môjho otca. O dva týždne otec zomrel, ale Filip je z neho dodnes hotový. Aký mal otec názor na vašu hudobnú kariéru? Nevidel ani jeden koncert, ale k nahrávkam sa predsa len dostal. Občas reagoval, ja som však ten typ, čo na jednej strane očakáva rezonanciu, ale keď sa ozve, stiahne sa. Okrem hudby ste písali výborné hudobné kritiky. Prečo? Ako pätnásťročný som sa túžil stretnúť so svojimi hudobnými idolmi, ale nemal som odvahu ísť za nimi len tak sa porozprávať. Už vtedy som mal dva metre a sto kíl, takže som prišiel a požiadal ich o rozhovor, súhlasili. Potom som zase nemal odvahu to niekam odniesť, takže som to hádzal aspoň do
Aké boli tie začiatky? Vyhľadal som Martina Karvaša a povedal som mu, aby sme urobili kapelu s tromi klávesovými nástrojmi, čo tu vtedy ešte nebolo. Depeche Mode sem iba prichádzali. Spýtal sa ma, kto bude spievať. Povedal som, že ja. Zhodli sme sa na živých bicích a šli sme za Dušanom Hájekom z legendárnych Prúdov. Keď otvoril dvere, podlomili sa mi nohy. Začiatky boli nesmelé až do okamihu, keď sme na Kolibe načierno nahrali skladbu Nespoznaný. Prečo načierno? Inak by sme museli nahrávať oficiálne v rozhlase, čo znamenalo dodať texty, dať si ich schváliť, dostať frekvenciu, čakať mesiac a pol - proste to nešlo. Druhá možnosť bol OPUS, a tam bol edičný plán - a ani to neprichádzalo do úvahy. Ako začínali iné kapely? Mali svoje loby, predovšetkým textárov Kamila Peteraja a Ľuboša Zemana. Peteraj mal vtedy prezývku Don Corleone. Aj keď nepracoval v nijakej inštitúcii, jeho vplyv bol veľký. Zeman to zasa koordinoval v rozhlase. Vy ste lobby nemali? Nie. Ja som sa dokonca s Peterajom rozišiel v zlom. Chcel, aby som bol v Moduse spevákom, no ja som už po prvej skúške vedel, že to nepôjde. Potom sa uvažovalo, že budem hrať na gitaru, na čo som nikdy nemal. Po dvoch týždňoch som teda vycúval, a Peteraj sa nahneval. Ako ste prerazili? Nahrávku Nespoznaného sme poslali na Bratislavskú lýru a vybrali nás. Doslova prvýkrát som stál pred mikrofónom. Nedostali sme síce žiadnu cenu, ale podarilo sa nám presadiť sa do televízneho Trianglu a tam sme okamžite vyhrali. Potom prišlo turné a vypredávali sme kulturáky len na základe na dverách vyveseného, perom popísaného papierika o tom, že tam prídeme. Vedeli ste niečo o politike? Bol som odkojený na rakúskej televízii ORF. Keď som sa dozvedel, že večer bude niečo s Havlom, napríklad zábery, ako na Hrádečku ide za ním policajt so psom, nenechal som si to ujsť. Nemali ste ako Banket nijaké problémy? Nie. Akurát ľudia z OPUS-u na začiatku rozhodli, že ešte musíme dozrieť, a tak sme prvé najväčšie hity Nespoznaný a Espresso Tón nikdy nevydali. A občas sme museli vyhodiť nejaký text. Do strany vás nechceli? Nie. Boli sme mimo toho. Pavol Hammel v strane bol a na koncerte k desiatemu výročiu 17. novembra 1989 mu to skupina Kosa z nosa pripomenula. Čo si o tom myslíte? Každý má právo povedať, čo si myslí. Ale ja by som to nikdy nespravil. Prečo? Už mám nadhľad. Paľa Hammela som nikdy nezažil v situácii, kedy by som mal pocit, že je to komunista, ktorý niečo „makuje”. Ani som to nepočul od iných. Navyše sa to jeho kravatové obdobie nijako nedotklo jeho tvorby. Pokladám Hammela za nezamindrákového úžasného partnera. Prečo bol vlastne v strane? Ja neviem. Ale tuším sme aj boli radi, že je tam, lebo okrem tých šedivých úradníkov sme mali na Slovkoncerte aj nášho človeka. A čo festivaly politickej piesne? Boli? Boli. Tie festivaly boli povinné. Ak by sme nešli, prišiel by dištanc. No a? Nikdy som nemal pocit, že som taká osobnosť, ktorú by si aj po zákaze ľudia pamätali ako povedzme Hutku. Znamenalo by to rozpad kapely. Bol niekto taký, kto podobné veci odmietol? Neviem o takom. Bola vtedy nejaká vyslovene režimová kapela? Na Slovensku neviem, ale v Prahe bola napríklad skupina Františka Janečka, ktorému písal texty pre Michala Davida jeden člen ÚV KSČ. Koľko sa vtedy predávalo platní? Strašne veľa. Kto nepredal stotisíc, znamenalo to „Nič moc, nabudúce pohľadáme niekoho iného.„ Detektívky od Elánu sa vtedy vrátane vývozu do ZSSR predalo 650 tisíc kusov. Vašich platní sa predávalo koľko? Najviac sa predalo Bioelektrovízie, okolo 150 tisíc. Ale tie čísla sú vzhľadom na dnešok nezmyselné. Koľko sa predáva dnes? Zlatá platňa, a to je úspech, znamená 10 tisíc. Sú speváci, ktorých stále počúvame a máme pocit, že sú slávni, no keď im vyjde CD, predajú možno tisíc kusov. Po páde komunizmu nastal hlad po dovtedy nedostupnej zahraničnej muzike a logicky klesol záujem o domácich. Tí, čo predávali 300 tisíc, zrazu predávali 30, a tí, čo predávali pod sto tisíc, zrazu nepredávali nič. Poznali ste Chartu 77 a Několik vět? Pri Charte som mal šestnásť rokov. Čo sa týka Několik vět, po jednom nahrávanív Prahe za mnou prišiel Petr Janda z Olympiku a spýtal sa ma, či to podpíšem. Ja som mu povedal: „Ty si to môžeš dovoliť, lebo si tam, kde si, ale ja nie.” Nepodpísal som to zo strachu. O emigrácii ste neuvažovali? Nikdy som na to nemal dosť odvahy. Úprimne to ľutujem. Prečo? Lebo by som mohol fungovať v normálnej spoločnosti a dnes by som mal deti, ktoré by boli občanmi normálnych štátov. Kam by ste išli? Neviem. V tom čase bola Amerika iba sen. Aký bol váš postoj voči režimu? Ja som nikdy nemal problém na koncertoch provokovať a napríklad zakričať „Nech žije mládež Jakešova”. Neviem, či kvôli otcovi, ale nikdy som nemal problém. Môj manažér Jozef Šebo mi s úsmevom hovorieval: „Ty musíš byť major ŠtB.” Vaše meno sa nachádza v zoznamoch spolupracovníkov ŠtB v kategórii agent. Konečne! Na túto otázku čakám desať rokov. My sme s otcom mali dlhé obdobie ticha, až mi raz zazvonil telefón a otec mi povedal: „No čo som si to prečítal?” Ja som už vedel, že v zoznamoch je napísané Richard Müller s mojím dátumom narodenia a krycím menom Herec. Poslal som žiadosť do Prahy, odkiaľ mi prišlo lustračné osvedčenie, že nie som evidovaný ako spolupracovník ŠtB. Odložil som si tento papier a čakal, čo sa kedy stane. Nikto mi odvtedy nič nepovedal, až vy, tak vám ho ukazujem. Ani v súkromnom rozhovore sa vás na to nikto neopýtal? Nie. Prvýkrát som o tom hovoril asi pred mesiacom s Jarom Filipom. Ako sa stalo, že ste sa v tom zozname ocitli? Teraz budem najúprimnejší v živote. Dvakrát som sa ocitol na ŠtB na „Februárke”. Bol som v prvom ročníku VŠMU, bol som vyplašený, nevedel som, čo sa stalo, a tak som so sebou zobral aj mamu. Myslel som si, že ide o moju návštevu v Poľsku, kde vtedy frčala Solidarita. Tak som začal: „Viem, bol som v Poľsku...” Ale vyšetrovateľ sa ma spýtal: „Je pravda, že na VŠMU sa rozmáha homosexualita?” Povedal som mu, že o tom neviem, a bol koniec výsluchu. O pár mesiacoch som tam bol druhý raz, myslel som si, že kvôli Jazzovým dňom. Ale znova sa ma spýtali na homosexualitu na VŠMU. A to je celá moja „spolupráca” s ŠtB. Aký bol váš 17. november 1989? Skvelý - videl som v Budapešti koncert Milesa Davisa. Do smrti na to nezabudnem. Mimochodom, asi na to nezabudne ani Milan Markovič, ktorému som kvôli tomu koncertu v poslednej chvíli priamo z Budapešti odriekol už pripravený silvestrovský program. Čo ste robili tie dni potom? Občiansky som sa zapojil do štrngania kľúčmi. Bol som vtedy vzrušený mladý občan, ktorý sa každý deň tešil na míting. A potom? Ako skupina sme boli veľmi rýchlo konfrontovaní s kapitalizmom. Otvorili sa hranice a trh, ľudia mohli konečne kupovať zahraničné platne a prestali chodiť na domáce koncerty. Prišiel totálny úpadok našej brandže. Vy ste boli napriek tomu za reformu? Jasné. Na Slovensku sa však Klausove reči o reforme veľmi nebrali. Ja som bol jednoznačne za. Vedel som, že ak chceme robiť kapitalizmus, musíme reformu urobiť. Koho ste vtedy volili? Bol som najskôr za VPN, ale priznám sa, že veľmi skoro som z toho boomu okolo politiky vycúval. Prečo? Stalo sa mi to akési neprehľadné. Prestal som veriť tomu, čo možno čítať. Dodnes je to tak, že pokiaľ sám nie som svedkom niečoho, beriem to len na 50 percent. Boli ste za rozdelenie Československa? Nie. Ale z jediného dôvodu som vlastne aj rád, že sa to stalo. Už sa konečne nemôžeme vyhovárať na Prahu. Vy ste mali s Prahou niekedy nejaký problém? Poviem trochu namyslene, že som bol ako jeden z mála aj českým spevákom. Mal som tam skvelé skúsenosti, bolo dokonca obdobie, keď som hral výhradne v Česku a aj rezonancia tam bola väčšia než na Slovensku. Teraz je to už celkom iné, niektorí už ma poznajú iba cez Štestí je krásná věc. Pišťanek má úplnú pravdu - vzájomná priepustnosť českej a slovenskej kultúry je jednostranná. Tu niet akcie bez českej hviezdy, tam je to naopak. To plexisklo je silné, ale dodnes som tam rád. Slovenskému športu rozdelenie ublížilo - vo futbale či v hokeji chýba v slovenskej lige konkurencia. Platí niečo podobné aj o hudbe? Hudba je iná kategória. Praha bola dosť veľká a bohatá na to, aby bola sama za seba. Bratislava však vždy fungovala v úzkom prepojení s Rakúskom. Všetci sme vyrástli na hudobných programoch ORF. Znamená to, že slovenská populárna hudba nestagnuje? Prichádzajú nové tváre? Myslím, že áno. Kto napríklad? Podľa mňa je talentom storočia Ivan Tasler z IMT Smile. Videl som ho niekde samého s gitarou, a dal to tak do placu, že som mal slzy v očiach. Ale aj iné veci, ktoré sa dejú, sú v poriadku. Ako sa vyvíjal váš vzťah k Mečiarovi a jeho ľuďom? Prvý raz som ho počul v aute, keď rečnil k policajtom. Bolo to v roku 1990 a ja som mal pocit, že to je ten pravý chlapík, ktorý vie, ako na vec. Potom sa už dialo a písalo všeličo. Mne prekážala najmä ich neskutočná arogancia. Ako človek odkojený ORF som mal často pocit, že keby to či ono spravil politik v Rakúsku, na druhý deň by skončil. Takmer nikdy ste sa však k arogancii HZDS nevyjadrovali. Nemal som dôvod mať strach, ale vyjadrovať sa k našim politikom a ich sporom - to nikdy. Museli ste sa vyjadriť aspoň vo voľbách. Koho ste v roku 1992 volili? Myslím, že KDH. Dosť dlho som bol presvedčený, že Ján Čarnogurský je čestný chlap. Ak má niekto za sebou taký život počas komunizmu ako on, a keď je niekto naozaj veriaci, nemôže byť dobytok. Už si to nemyslíte? To nemôžem povedať. Ale som konfrontovaný s rôznymi správami, napríklad s tou o financovaní KDH. V rokoch Hudecovho ministrovania sa slovenskí umelci vzopäli k odvážnym protestom. Vy nie. Prečo? Jednak je to dané mojou všeobecnou nedôverou k správam. Aj o sebe som si prečítal toľko blbostí, že napísanému slovu neverím. Ale priznám, že to bolo aj tou Rudou Krávou. Hovoril som si, že ak do niečoho vojdem, zdvihne sa vlna a budú kričať: „Ty už máš najmenej čo hovoriť, veď si agent, hajzel, sviňa.” HZDS ponúkalo umelcom za vystúpenie na predvolebných mítingoch milióny. Aj vám? Nie. Mňa nemali radi. V čase slávy VSŽ som mal možnosť urobiť si platňu v Amerike, odovzdal som teda projekt mladému Rezešovi, ale po sekretárke mi odkázali, že nie. Prečo? Veď oni mali záujem o každého… Neviem. HZDS ma nikdy neoslovilo. Nebol som ich. Hypoteticky - keby vám tie milióny ponúkli, vzali by ste? Hypoteticky - ak by mi ponúkli 30 miliónov, mám niekoľko bezsenných nocí. Vychádzajúc zo skutočnosti, že tento národ má asi najkratšiu pamäť, nie som si istý, či by som tie milióny neobrátil na doláre a nevysťahoval sa na pár rokov do Ameriky. Chcel by som vidieť toho frajera, ktorý by pri takej čiastke neváhal. To hovorím celkom úprimne. Lucie Bílá to odmietla. No veď ruky bozkávam. Fantastické. Je viac než pravdepodobné, že by som to bol odmietol aj ja, ale tá suma bola naozaj veľká. Ako mohli viacerí umelci spievať na mítingu HZDS, ktoré unášalo a marilo referendá? Tam išlo o tú sumu. Aj ja vystupujem najmä na rôznych prezentáciách, mám zavreté oči a vidím bankovky. Lenže vo voľbách išlo o viac než o prezentácie. Nezazlievate Haberovi a spol., že Mečiara podporili? Absolútne nie. Nebolo to nemorálne? O akej morálke hovoríme? O tej, čo teraz v politike vidíme? Nemajú populárne osobnosti zodpovednosť za formovanie verejnej mienky? A cez to aj za štát, v ktorom žijú? Mne tento štát nikdy nič nedal. Čo je moja výhoda? Že tu máme takzvané bezplatné školy a zdravotníctvo, ktoré platím z vysokých daní? Jediné, čo sa medzi mnou a štátom deje, je, že mu odovzdávam peniaze. Aká zodpovednosť? K čomu? Ako ste vnímali angažovanie sa Joža Ráža v prospech HZDS? Bol to jeho názor. Andrej Šeban povedal jednu geniálnu vec - ľudia sa tu hádajú, ktorá je tá správna strana, a neuvedomujú si, že v skutočnosti je tu len jedna strana. Mňa nikto nepresvedčí o tom, že keď ide niekto do politiky, ide mu o blaho tohto štátu. Mečiarovým propagandistickým nástrojom bola najmä STV. Povyhadzovali odtiaľ mnoho redaktorov, dokonca aj hlásateľku Adu Strakovú. Vaša manželka Soňa ostala. Prečo? Treba sa opýtať jej. Vždy som mal pocit, že si bola vedomá relatívne príjemného zamestnania. Bohužiaľ, musela občas zahlásiť divný program, ale z jej úst nikdy nevyšlo nejaké trápne stanovisko. Párkrát sme sa nad správami STV spoločne rozčúlili. Rozlišujete dnes medzi HZDS a SDK? Arogancia bola u SDK pred voľbami menšia. Ak by po voľbách transparentne dokázali, že sú iní, správni, čistí, no tak hurá. Ale správy hovoria o niečom inom. Koho ste volili? Jednoznačne SDK. Sklamaný? Až tak politike nepatrím, aby som jej emocionálne podliehal. Nedávno ste na Markíze povedali, že vás Rusko nepustil do ich silvestrovského programu. Prečo ste to zverejnili? Bez komentára. Na jednej strane Ruska takto verejne odhalíte, na druhej ho však vzápätí verejne vychválite ako geniálneho manažéra. Na čo je to dobré? Povedal som, že na masmediálnom trhu dosiahol to, čo nikto. Načo ste to povedali? Bola to kompenzácia za vaše predchádzajúce vyjadrenie? To o silvestrovskom programe som povedal bez emócií. Holý fakt. Bola to exhibícia? Nie. S čistou hlavou som si to premyslel. Rusko na vysvetlenie, prečo vás odmietol, povedal, že nemá rád drogy. Cítite to ako urážku? Nie. Nikdy som nepopieral, že som mal s drogami skúsenosť. Je to vec minulosti? To by bolo silné vyhlásenie. Aké drogy ste užívali? Takmer všetky dostupné. Nadmieru len marihuanu. Prečo drogy? Bol som zablokovaný človek. Vyplýva to z tej mojej zemiakovitosti, o ktorej sme hovorili. Drogy tie okná vo mne otvorili. Kedy ste s tým začali? Asi v roku 1994. Mal som pocit, že konečne fungujem, prichádzala inšpirácia, pretlak nápadov, mnoho textov v priebehu jednej noci. Ktoré vaše texty vznikli pod vplyvom drog? Obávam sa, že od roku 1994 drvivá väčšina. Kedy nastal problém? V okamihu, keď som to začal pociťovať ako šialene kontraproduktívne. Začal sa k tomu pripájať chľast, začal som robiť veci, ktoré ubližovali iným, najmä manželke. Frajerky? Najmä som robil somariny. To spôsobila marihuana? Vraví sa, že to nie je návyková droga. Ja som na vlastnej koži zistil, že je. O tom som presvedčený. Užívali ste aj tvrdé drogy? Boli to experimenty. Dvakrát som skúsil intravenózny heroín. Našťastie tá skúsenosť nebola dobrá. Teoreticky má byť prvý nápich strašný, človek má iba zvracať a spať, hoci aj to sa mu má páčiť. Ja som mal prvý raz vzletné pocity a rozžiarený deň, až na druhý raz prišlo grcanie. Potom som skúšal koks, ale po 15 minútach radosti prišli vždy depresie. Tým experimenty skončili a ostal denný chlieb, tráva. Skúsili ste prestať? Dvakrát mi to vydržalo mesiac, ale pri depresii sa to vrátilo. Koľko ste teraz bez drogy? Mesiac. Preto nechcem silácky hovoriť, že je s tým koniec. Sme len abstinujúci narkomani. Považovali ste sa za narkomana? Je to hrozné slovo, ale asi áno. Moja konzumácia trávy bola naozaj intenzívna. Stálo to za to? Človek v tej uvoľnenosti všeličo pozažíva. Ale problémy neodídu, naopak, kopia sa. Môžem len ďakovať svojej žene, že bola po tom všetkom ochotná ma znovu prijať. Prebolelo? Neviem. Podľa mňa s tým Soňa musí mať dodnes problém. Uvažovali ste aj o samovražde? Pochopiteľne uvažoval. V jednom období som bol dokonca rozhodnutý so všetkým seknúť. Nevidel som východisko. Mal som šťastie, že v tých extrémnych exaltovaných situáciách stál ten ktosi hore pri mne. Čo bol zlom? Vždy to bola nádoba, ktorá sa preliala. Úplne opitý autom, a podobne. A dôležité bolo uvedomenie si, že už nemám veľa času na prehodenie výhybky. Ste veriaci? Nie. Hoci mojej matke pomohla viera k uzdraveniu. Na vašich CD sa pritom v ďakovaniach obraciate na Boha. Prečo? Bolo obdobie, keď som s tým veľmi vážne koketoval. Aké obdobie je dnes? O Bohu sa dá hovoriť v prenesenej podobe - akože v každom človeku je čosi božské a tak. Ale v skutočnosti neverím. Aký máte pocit rok po voľbách? Keď začali vyliezať prvé škandály ako GSM 1800, vykašlal som sa na to. Prestalo ma to zaujímať. Keby boli dnes voľby, šli by ste voliť? Asi nie. Už to necítim také vyhrotené, ako to bolo vtedy. Volili ste Schustera? Volil. Hovorilo sa, že to bolo menšie zlo. Sledujete ho? Nie. Len viem, že nezvolil nejakých dobrých sudcov. Ste autorom piesne Osobnosti. Prišli? Tú pieseň som napísal v roku 1993 v newyorskom metre. Vtedy som to myslel najmä na HZDS. Dodnes je aktuálna, ale už ju nehrám. Hovorím si, že politika ma nie je hodna, takže nie som ochotný na ňu takto reagovať. Sú tu politici, ktorých si vážite? Môžem hovoriť len podľa sympatií. Sympaťák je Kňažko, pretože ako prvý verejne povedal, že treba zrušiť článok o vedúcej úlohe strany. Od pádu komunizmu prešlo desať rokov, a mnoho ľudí je nespokojných. Aj vy? Ja som rád, že možno cestovať a že je sloboda. Ak mnohí tvrdia, že ťažko nájsť prácu, ja tvrdím, že taký je život. Treba sa obracať. Ste teda presvedčením pravičiar? Určite. Pred pár dňami ste začali so svojím programom v televízii Luna, ktorá je finančne spojená s pochybnou Devín bankou. Neprekáža vám to? Dostal som ponuku na program, ktorý chcem robiť. Nechcem sa tváriť, že ja nič, ale neviem, či mám chuť si tieto veci veľmi pripúšťať. Čo je tu absolútne čisté? Ako prvého ste mali vo svojom programe Mečiara. Spokojný? Priznám sa, že pred tým programom boli situácie, keď som váhal. Vedel som, že jeho priaznivcov nezískam, a tých druhých naštvem. Ale komunikácia s Mečiarom bola nakoniec v pohode. Skákal som mu do reči, často iba preto, aby nedostal príliš priestor byť vtipný, čo je. Za normálnej situácie by som ho asi nechal dohovoriť. Na druhý deň som sa Mečiara opýtal, či bol program korektný. Povedal, že som výborný a že kedykoľvek na čomkoľvek bude so mnou spolupracovať, a že ak bude problém, pomôžu mi. To bolo celé. Neuvažujem o tom, ako to myslel. Teraz sa finišuje vo vyšetrovaní únosu a zrejme bude predvolaný aj Mečiar. Uvedomovali ste si, že možno sedíte oproti zločincovi? Určite. Počkám si na súd. Na vysokej škole zemiak, potom slávny spevák, potom drogy, dnes televízne show. Aký je váš sen do budúcnosti? Rád by som stál za nejakým filmom. Štefan Hríb Robert Žitňanský |
